Osobnosť Gustava Adolfa Weisza je v súčasnosti pomerne málo známa. Údaje o jeho živote a tvorbe sa v literatúre nachádzajú len ojedinele. Výnimkou je Slovenský biografický slovník, vydaný v Martine v roku 1984, zväzok VI., str. 356, kde je uvedené: Weiss (vl.m.Bielinski) – rezbár a pozlacovač. Barón poľského pôvodu. Manželka rodená Westerová, syn Gustáv Adolf – rezbár.
Gustav Adolf Weisz je osobnosť, ktorá si zaslúži väčší priestor v našich dejinách. Predovšetkým výsledky jeho práce a aktivity jeho syna pri finančnej výpomoci svojim rodákom si zaslúžia pozornosť súčasníkov.

Údajne v zajatí sa spoznal s človekom menom Weisz, ktorý mu poradil, aby utiekol do Kežmarku k jeho otcovi. Svoje pravé meno nikdy neprezradil, aby ho ruskí špióni nemohli nájsť. Svoj pôvod neprezradil ani svojim deťom. Vysvetľoval to tak:  „Aj tak by som Vám nemohol ponúknuť nič z toho, čo Vám podľa pôvodu prináleží, nemá teda zmysel na to myslieť.“ Aj napriek tomu sa nevyhol pokusom o jeho opätovné zatknutie.  Natrvalo sa usadil v Kežmarku a osvojil si meno Gustav Adolf Weisz.  
Gustav Adolf Weisz na nemeckých umeleckých akadémiách vyštudoval maliarstvo a sochárstvo. Začiatkom 60. rokov 19. storočia sa usadil v  Kežmarku  na Starom trhu č. 24, kde  si vybudoval dielňu.  Mimochodom táto dielňa na základe krátkej správy v Karpathen-Poste z roku 1889, ročník 10, číslo 23 sa uvádza ako jedna z 5 pamätihodností mesta, ktorú si mohli návštevníci pozrieť v Kežmarku.
Weisz sa čoskoro  stal známy ako zručný a šikovný remeselník. Bol uznávaný pre svoju neobvyklú šikovnosť v rezbárstve, maliarstve a kreslení. Bol vynikajúcim spevákom a stal sa aj členom speváckeho zboru v Kežmarku. Vypracoval sa na umelca s vycibreným vkusom, ktorého diela boli ocenené ďaleko za hranicami Spiša. V roku 1867 sa oženil s dcérou klobučníckeho majstra Johanna Daniela Westhera – Rosinou( 21.9.1843 – 15.3.1909), s ktorou mal štyri deti: Gustava Adolfa ( 9.10.1867 – 16.6.1933), Paulu ( žila v New Yorku, kde aj zomrela ako sedemdesiat ročná), Huldu( 13.8.1872 – 11.5.1942) a Idu( 12.2.1879 – 29.1.1968). Posledná z detí – Ida mala dcéru Idu, ktorá zomrela 21.5.2001 vo veku 91 rokov. Posledné roky  života žila so svojim synom a s jeho rodinou v Stupave. Aj napriek vysokému veku si pani Ďurčíková pospomínala na svojho starého otca aj na niektoré významné udalosti z jeho života.
Gustav Adolf Weisz si postupne svoju dielňu rozvinul na Ateliér pre umelecké remeslo a fabriku na spracovanie dreva. Tento ateliér mal veľký odbyt. Vkus a záujem zákazníkov sa na prelome 19. a 20. storočia orientoval na neoklasicistický a neorenesančný nábytok. Jeho diela bolo možné obdivovať v panských domoch a grófskych sídlach. Veľa z nich sa v minulosti nachádzalo napríklad aj vo vilách v Tatranskej Lomnici, v Starom Smokovci, v Dolnom Smokovci. Najvýznamnejšie nábytkové kusy ozdobovali napríklad aj interiér grófov na Čákyovskom hrade – v Niedzici. Vynikal v drevorezbárskej práci, ako boli napríklad vyrezávané oltáre. Rukopis G. A. Weisza nesie  aj renovácia hlavného oltára kostola sv. Kríža v Kežmarku, ako aj niektoré bočné oltáre z toho istého kostola v roku 1869. V roku 1875 renovoval kazateľnicu a barokový hlavný oltár v rímsko-katolíckom kostole v Tvarožnej, v roku 1878 ho poverili zameraním a odkreslením Červeného Kláštora, v roku 1889 reštauroval oltár a kazateľnicu v hradnej kaplnke v Kežmarku. Je autorom dreveného obrazu – epitafu Adolfa von Wildburga, ktorý sa nachádza v hradnej kaplnke. Z jeho dielne pochádza aj oltár a modlitebná lavica v Zápoľského kaplnke v Spišskom Štvrtku. Reštauroval množstvo gotických oltárov na celom Spiši.
Pre modrofarbiarov vyrezával vzory do foriem.
Menej známa je jeho fotografická tvorba.  Pri rozširovaní domu na Starom trhu č. 24, kde žil a pracoval, si zriadil menší ateliér, ktorý vznikol pravdepodobne v 80. rokoch 19. storočia.  Bol prvým Kežmarčanom, ktorý mal otvorený svoj fotoateliér a taktiež aj prvým fotografom, ktorý v Kežmarku pracoval natrvalo. V zbierkovom fonde múzea sa zachovalo pár kusov fotografií z dielne G.A.Weisza, ktoré sú nalepené na kartónových podložkách s rozmermi 15,9 x 10,6 cm. Na rube podložky je uvedené: Photographie G.A.Weisz Kesmark Vergrösserung bis zur Lebensgrösse.  Z jeho drevorezbárskej tvorby sa zachovalo niekoľko exponátov aj v Múzeu v Kežmarku. Medzi unikáty patrí napríklad fotoalbum s dreveným vyrezávaným obalom, ktorý venoval Streleckému spolku v Kežmarku. Tu na tomto albume sa zachovalo aj signovanie G.A.Weisza, ktoré je v tvare prekrývajúcich sa iniciál písmen  „W A“.
Z rôznorodej a jedinečnej tvorby G.A.Weisza sa v súkromnej zbierke zachovala napríklad aj unikátna  drevená skriňa v tzv. alpskom štýle s maľovaným dverami, na ktorých je ručne maľovaná kytica kvetov vo váze v štyroch poliach . Táto skriňa svojim atypickým riešením a vypracovaním spĺňala nielen dekoratívnu funkciu, ale zároveň aj praktickú   ako rozkladacie lôžko – posteľ.  Dokladom precíznej a umeleckej tvorby G.A.Weisza sú aj ďalšie zachovalé nábytkové kusy, ako je napríklad hrací stolík s náročnou rezbárskou výzdobou na stolovej doske, raritou je aj   pozoruhodný  písací stolík s hladkou stolovou doskou, ktorá je doplnená nadstavcami a priehradkami pyramídovite členenými, ktorý je na špici ukončený hodinami. Ďalej je to unikátna sedacia vyrezávaná súprava, rám na zrkadlo a iné, ktoré sa nachádzajú v súkromnej zbierke jej syna.  Pre tvorbu Weisza je charakteristická bohatá ornamentálna výzdoba, precízne vypracovanie detailov, estetický cit pre dotvorenie predmetov.
Na základe údajov, ktoré sa nám zachovali vieme, že na Prvej spišskej živnostenskej výstave v Kežmarku v dňoch 12. – 20.9. 1869 jedným z vystavovateľov bol aj G. A. Weisz, ktorý vystavoval zo svojej dielne drevorezby na písacom stole.
O súkromnom živote Gustava Adolfa  Weisza môžeme povedať, že  žil veľmi utiahnuto a pohyboval sa len v úzkom okruhu priateľov takých významných kežmarských rodín, ako boli Wildburg, Badányi a iní.
Zomrel  v roku 1913. S celou svojou rodinou je pochovaný na cintoríne v Kežmarku.
Pokračovateľom tradície umeleckého rezbárstva G. A. Weisza  bol jeho syn – taktiež Gustav Adolf. Narodil sa 9. októbra 1867. Chlapec aj so svojimi tromi sestrami dostal z rodičovského domu patričné základy vzdelania. V roku 1885 zmaturoval na lýceu v Kežmarku. V tomto období odchádza G. A. Weisz starší pracovať do Ameriky. Po návrate späť do Kežmarku zarobené peniaze investoval do modernizácie  dielne. Jeho cieľom bolo   zaučiť syna do drevorezbárskej práce a neskoršie mu firmu ponechať.  
Jeho umelecký talent, zdedený po otcovi, bol neobyčajne veľký,  tak ako aj zmysel pre farby. Kreslil, maľoval akvarely a mal talent predovšetkým na dekoráciu. V dielni svojho otca sa vyučil v umeleckom rezbárstve a čoskoro prevzal vedenie dielne. Aktívne sa zapájal aj do verejného života Kežmarku. Niekoľko rokov bol  veliteľom požiarnikov a vo všeobecnosti bol váženým mužom. V roku 1897 sa oženil s Wilhelminou Fuhrmannovou , ktorá pochádzala z Vrbova.   Do jeho života vážne zasiahla roztržka obchodného charakteru, pri ktorej mladý Weisz natoľko zatrpkol, že z vlasti v roku 1901 odišiel do Ameriky s manželkou a dvoma deťmi. Usadil sa v New Yorku a tam si založil dielňu pre interiérové dekorácie, v ktorej v čase rozkvetu zamestnával 12 maliarov.  Jeho ďalší život bol tragicky poznamenaný. Prvou tragickou udalosťou bola smrť jeho 13 – ročného syna.  Druhou udalosťou bola prvá svetová vojna a prevrat. Tieto nešťastné udalosti ho  podnietili k tomu, aby sa zapojil medzi spolupracovníkov pomocných akcií, ktoré boli v Severnej Amerike v rokoch 1918 – 1919 pre obyvateľov porazených krajín organizované. Cez svojich blízkych, ktorí žili v Kežmarku, sa dozvedel o biede svojej  vlasti. V tomto období žilo v Amerike okolo 15 000 Spišiakov.  Ich strediskami boli New York, Philadelphia, Chicago.  Neúnavne cestoval po celej Amerike, kde žili skupinky Spišiakov a informoval ich o situácii v Kežmarku a okolí.  Vďaka jeho iniciatíve v októbri 1920 bol založený Spolok Spišiakov v Amerike, ktorého predsedom sa stal práve G.A.Weisz. Spolok organizoval finančné zbierky pre domovinu. Weisz založil miestne skupiny zväzu v New Yorku, Chicagu, atď. a všade vyzýval ku finančným zbierkam. 5. septembra 1921 zorganizoval 1. spišskú ľudovú slávnosť v Amerike – ples. V rokoch 1921 – 1928 vydával časopis Der Zipser in Amerika, ktorý aj sám ilustroval. V časopise mal aj mnoho príspevkov o domovine a o činnosti zväzu. Úspechy spolku boli obrovské. V rokoch 1921 – 30 zozbierali pre vdovy a siroty takmer 1 mil. korún, ktoré boli určené na podporu kultúry v jeho rodnej domovine.  Vďaka ich finančnej výpomoci mohli fungovať kežmarské dievčenské výchovné ústavy, lýceum,  gelnická mestská škola a evanjelické školy v Smolníku, Štóse a Vrbove. Príspevky dostávala aj Nemocnica v Spišskej Sobote a sirotinec Gustáva Hermanna. Celková suma, ktorá bola vyzbieraná bola vyššia ako ¾ milióna korún. Začiatkom júna 1921 vyplával zo 120  rodákmi z New Yorku. Boli prijatí v Hamburgu, Berlíne a v Prahe a 23. júna  1929 bola delegácia slávnostne uvítaná v Kežmarku.  Srdečné prijatie, aké sa mu dostalo v jeho vlasti, bolo určite vrcholným okamihom jeho života. Navštívili veľa miest na Spiši. Neúnavná práca natoľko podlomila jeho zdravie, že sa musel na kratšiu dobu vrátiť do Ameriky. V rokoch 1930 – 1931 ešte bol schopný zorganizovať ľudové slávnosti v Amerike a vydať slávnostné zborníky, ale potom musel svoju verejnú činnosť ukončiť. Jeho stav sa postupne zhoršoval a tak odchádza do kúpeľov  Nauheim na liečenie. Po takmer 8-dňovom pobyte 16.6.1933 zomiera na infarkt.  
Gustav Adolf Weisz bol považovaný za významnú osobnosť, ktorá s neobyčajným rozhľadom pomáhala svojmu národu v časoch najväčšej biedy. Jeho životným cieľom bolo pomôcť svojmu národu, odstrániť nevraživosť medzi národnostnými menšinami a napomáhať rozširovaniu kultúry na Spiši, aj za hranicami vlasti. Jeho neúnavná snaha pomáhať svojim blízkym si vyžiadala svoju daň. Jeho snom bolo oživiť spišské slávnostné sprievody, zloženie spišskej hymny a zavedenie spišských farieb. Veľa nádejí vkladal do mladých ľudí.  Zomrel vo veku 66 rokov. Jeho pozostatky boli prevezené do Kežmarku, kde je spoločne s rodinou pochovaný na historickom cintoríne.
V roku 1934 mu bola V Kežmarku odhalená pamätná tabuľa, ktorú venoval Spišský zväz v Amerike. Tabuľa však bola zničená v roku 1945.