V roku 2005 bola v ÚĽUV-e (Bratislave) výstava tvorby „básnika dreva“ Václava Kautmana, ktorá mala pokračovanie v nasledovnom roku aj na pôde Slovenského inštitútu v Prahe. Pretože dielo tejto výraznej osobnosti je neprehliadnuteľným míľnikom slovenskej výtvarnej tvorby (s osobitým významom pre rezbársku obec), bolo len otázkou času, kedy sa s ním stretneme aj na stránkach Rezbárstva.

 

Václav Kautman sa narodil v roku 1922 v Brne, zomrel v roku 1981 v Bratislave.
S odstupom niekoľkých rokov môžeme Václava Kautmana bez obáv zaradiť medzi výnimočné osobnosti slovenského výtvarného umenia, a to aj napriek faktu, že predovšetkým jeho voľná sochárska tvorba nebola zatiaľ náležite zhodnotená. Vyplýva to aj z okolností, že vo voľnej sochárskej tvorbe bol Václav Kautman vo svojom tvorivom programe na našej scéne ťažko prehliadnuteľným solitérom.
Bol autorom, ktorý stál mimo prúdu aktuálnych dobových tendencií na Slovensku. Okrem toho, na Slovensku v sochárstve Václav Kautman nemal priameho predchodcu, ale ani významnejšieho nasledovníka. Jeho najväčším učiteľom bola príroda, členmi jeho veľkého „združenia“ boli ľudoví umelci. Václav Kautman ako umelec a dlhoročný pracovník ÚĽUV-u nielen objavoval a zachraňoval ojedinelé artefakty slovenského ľudového výtvarného umenia, ale aj opätovne privádzal k životu mnohé zabudnuté a už nepoužívané technológie. Nadviazal spoluprácu s väčšinou ľudových rezbárov na Slovensku. Sám popritom vytvoril predovšetkým pre rezbárske družstvo Javorina viacero precízne navrhnutých úžitkových predmetov, vychádzajúcich v mnohom z ľudovej tvorby. Tieto úžitkové predmety nie sú na prvý pohľad tak ľahko autorsky identifikovateľné ako jeho voľná tvorba, no nesú nesporné znaky Kautmanovho rukopisu. Napokon už roku 1958 ho Jozef Vydra charakterizoval ako Básnika dreva.
Václav Kautman bol umelcom, pre ktorého sa príroda stala východiskom k budovaniu vlastného kréda. Napriek tomu sa samorastmi priamo zaoberal len v niekoľkých skorších dielach. Postupne nachádzal osobitý výraz, pričom nehľadal vždy len dokonalý tvar. Narušovanie povrchu, priznanie straty celistvosti diela, sa stávali paralelami nedokonalosti sveta. Kautman pri tom používal aj pôvodné ľudové techniky spracovania dreva – štiepanie, rezanie, tesanie, dlabanie, vybíjanie a vylievanie kovom, vruborez, intarziu a kartáčovanie. Sústružil, lepil a opaľoval, neváhal pracovať s brúskou, pásovou pílou či frézou.

 

Jedným z najčastejšie používaných motívov sa stávajú vtáky, ryby a zvieratá, pri tvorbe ktorých sa pohybuje už mimo kontextu vývoja slovenského sochárstva tohto obdobia. Tajomstvo ich „skutočnosti“ spočíva aj v tom, že Václav Kautman ich vytváral tak, ako by boli súčasťou svojho prirodzeného prostredia, ako keby okolo nich prúdil vzduch či voda, akoby absorbovali okolité prostredie. Nezriedka vytváral celé kompozície rýb a zvierat, ktoré zväčša slúžili ako návrhy na monumentálne realizácie. Aj v nich ostal Václav Kautman Václavom Kautmanom. Vo voľnej tvorbe dospieva k zjednodušeniu vo svojich mužských a ženských torzách. Figúru zjednodušuje na znak, bez rúk, nôh a často aj bez hlavy, vo svojej dobe veľmi odvážnym a v slovenskom umení snáď okrem Rudolfa Uhra neporovnateľným výrazom. Oproti jeho masívnemu sochárskemu abstraktnému tvaru sú Kautmanove torzá subtílnejšie a napriek ich značnému zjednodušeniu je stále čitateľná ich figurálna podstata.