Dej života Ivana Tomeša sa začal odvíjať 26. augusta roku 1925 v Senici. Pochádzal z robotníckej rodiny, zo šiestich detí. V tom istom roku odišla rodina do Francúzska. Rodičia odišli za prácou, bola nezamestnanosť. Vo Francúzsku Ivan Tomeš začal robiť prvé kroky, tam začal chodiť to školy a ukončil šesť tried. Detstvo - to bolo predmestie Paríža, pozoro­vanie pouličných maliarov, tak typických pre toto mesto.

V roku 1937 sa ro­dina vrátila do vtedajšieho Československa - začas žili vo Svite, potom v Senici. Životná realita pred druhou svetovou vojnou mu zabránila študovať maliarstvo, po ktorom túžil. Vyučil sa za nástrojára vo firme Tauš v Myjave (neskôr n.p. SAM), kde začal aj pracovať. Na túžbu z mladosti však nikdy nezabudol.
Ivan Tomeš mal nielen výtvarné nadanie, ale i dispozície pre šport. Bol aktívnym futbalistom – hrával za Duklu Trenčín, neskôr za ŠK Myjava a napokon bol aktívnym trénerom myjavských futbalistov. Od roku 1950 mal svoju rodinu, založil ju s Annou Ondušovou z Trenčína. Z manželstva sa narodili dve dcéry – Dagmar a Idka.
V období plného pracovného nasadenia vyštudoval  (večerne) profesiu technika na Slovenskej vysokej škole technickej. Podielal sa na technickom rozvoji Slovenskej armatúrky v Myjave (SAM), v roku 1952 bol povolaný k výchove pracovných záloh v Strednom odbornom učilišti strojárskom (SOUs Myjava), ako zástupca riaditeľa. Po skončení štúdia na Vysokej škole pedagogickej v Trnave od roku 1966 až do roku 1980 pôsobí v pozícii riaditeľa strojárskeho učilišťa. Počas svojho funkčného obdobia získal vyznamenanie „Vzorný učiteľ“ (1970). Približne v roku 1977 sa zoznamuje s tvorbou strážnického rezbára Františka Gajdu. Od tej chvíle bolo o budúcom záujme rozhodnuté. V tvorbe začínajúceho rezbára sa objavujú motívy kopaničiarskej krajiny. Nechýbajú ani kompozície kytíc (ešte pod vplyvom „maliarskej etapy“).  Veľmi obľúbenou témou autora sú aj kopaničiarske tance (najmä „vyhadzovaná“), stvárnenie legendárneho majstra hudca Samka Dudíka a to vo figurálnej aj reliéfnej podobe, neskôr pribúda aj betlehemárska tvorba.

Ivan Tomeš sa často v tvorbe venoval portrétu. Zobrazoval známe osobnosti, vlastné fantázijné štúdie tváre aj tváre príbuzných. Obzvlášť smutnou pripomienkou je reliéfna rezba dcéry Idky, ktorá zomrela jeden deň pred sobášom... Táto udalosť silne ovplyvnila osobnosť Ivana Tomeša, pretože bola tvrdým úderom osudu, ktorý nepodlomil, ale zocelil jeho charakter. Ivan Tomeš sa neuzavrel do seba, ale bôľ liečil neúnavným a cieleným nasadením. Po odchode na dôchodok sa Ivan Tomeš nezmieril s postom „dôchodcu“ a okrem vlastnej tvorby sa začal venovať aj adeptom rezbárstva. V roku 1988 otvoril pri SOUs v Myjave „Drevorezbársky krúžok“, ktorý neskôr získal ešte jeden názov „Myjavskí drevorezbári“. Prvým žiakom bol Andrej Irša, nasledoval, Peter Marek, Ulrika Pohubová, Ondrej Bučenec, bratia Michal a Stanislav Maliarikovci...

K článku boli  použité texty Mgr. Blanky Landovej (voľná úprava), spomienky a spoločná fotografia z archívu  Andreja Iršu, fotografie prác Ivana Tomeša  zo zbierok Múzea SNR v Myjave , fotografia Ivana Tomeša od Petra Kurica