Zamysleli ste sa niekedy nad tým, aký kľúč použiť pri rozdelení remesiel? Podľa platnej legislatívy, podľa materiálového zamerania, podľa sortimentného delenia...? Že je tých možností toľko? Tých otáznikov je v tomto smere oveľa, oveľa viac. Pozrime sa teda na problematiku bližšie...

 

Deľba práce
V dejinách ľudstva prebehli tri základné spoločenské deľby práce:

 

Prvou deľbou bolo rozdelenie poľnohospodárstva na poľnohospodársku prvovýrobu a chov dobytka.

 

V druhom delení sa odlúčili činnosti (remeslá) ktoré boli doplnkovou činnosťou poľnohospodárstva (napríklad výroba poľnohospodárskeho náradia).

 

Postupná špecializácia a zvýšenie produktivity a kvality remeselnej výroby mala za následok tretiu spoločenskú deľbu práce – vznik obchodu. Spočiatku išlo o výmenný tovarový obchod, neskôr vznikol zárodok peňažného obchodu udelením hodnoty predmetom, ktoré akceptovali obe strany (kupujúci aj predávajúci).

Delenie remesiel
K deleniu remesiel sa dajú použiť rôzne meradlá. Ich použitie je potrebné pri presnom definovaní remesla a pri selekcii pre konkrétny účel. Tento „kľúč výberu“ je obzvlášť vhodný pre databázové spracovanie remesiel, ktoré je treba urobiť v zmysle súčasného rozvoja dokumentačných a informačných technológií. Bežne používané delenia remesiel sú nedostačujúce, pretože vyžadujú podrobnejšiu špecifikáciu v popisnom texte, čo pre rýchlu orientáciu nie je najvhodnejšie. Obzvlášť cielené vyhľadávanie na základe ľahko definovateľných kritérií je bez príslušného  spracovania veľmi problematické.

Deliť činnosti (teda aj remeslá), môžeme podľa nasledovných kritérií:  

Charakteristika remesla
Charakteristika  pojmu remeslo nie je jednotná.
Podľa niektorých definícií, je remeslo malovýroba založená na kvalifikovanej ručnej práci. Iná definícia pripúšťa aj nevýrobné činnosti, teda služby. Podľa niektorých charakteristík je dôležitá aj tvorba zisku – zárobku, čím je remeslo odlíšené od domácej výroby pre vlastnú potrebu. Napokon je charakteristika remesla ukotvená aj v platnej legislatíve, ktorá taktiež (svojsky) špecifikuje remeslá.

 

Pri posudzovaní remesiel sa častokrát nedá použiť len jeden univerzálny kľúč výberu, pretože remeslá sú mnohotvárne a záleží na posudzovateľovi akú mieru tolerancie je ochotný pripustiť.  Niektoré remeslá sú možno ľahko definovateľné, ale sú aj také, ktoré sú v niektorých prípadoch považované za remeslo a v iných prípadoch sú zo zaradenia medzi remeslá  vyčlenené*. U remesiel ktorých výsledkom je hmatateľný výrobok (tovar) je určenie jednoduchšie. Remeslá (alebo povedzme činnosti), kde je výsledkom práce služba (napríklad „najstaršie remeslo“- prostitúcia, „vojenské remeslo“ atď.), je zaradenie medzi remeslá napriek rozšírenosti výrazu diskutabilné. Taktiež je sporné viazanie remesla na požiadavku príslušného vzdelania.
Pojem „remeslo“ tak môžeme s ohľadom na horeuvedené charakteristiky definovať približne v nasledovnej podobe:

Remeslo je malovýroba, alebo služba s vysokým podielom ručnej práce. Vyžaduje odbornosť dosiahnutú vzdelaním, praxou, prípadne iným spôsobom (autoditaktické štúdium, konzultácie, odovzdávanie skúseností v rodinnej línii...).  Remeslo je vykonávané za účelom tvorby zisku (zárobku) ako hlavná zárobková činnosť  (prípadne doplnková), čím sa odlišuje od domácej výroby pre vlastnú potrebu.

Tento pokus o unifikáciu  výrazu zohľadňuje aj prevádzkovanie remesla bez zodpovedajúceho vzdelania (častokrát ale na vysokej remeselnej úrovni), ktoré je bežnými definíciami znevýhodnené.

Rozpory a rôznorodosť v chápaní pojmu „remeslo“ nám priblížia nasledovné riadky:
 
Súčasná legislatíva na Slovensku pozná tzv. ohlasovacie živnosti a koncesované živnosti. Ohlasovacie živnosti sú rozdelené na  remeselné, viazané a voľné. Remeselné majú 33 položiek, viazané 27 položiek, voľné sú neobmedzené. Presnejšie informácie získate v Ústrednom portáli verejnej správy. Už na prvý pohľad je jasné, že výpočet remesiel nebude kompletný, aj keď sa snaží podrobnejšia charakteristika zlúčiť niektoré činnosti pod jednotný remeselný smer špecifikovaný v uvedených živnostiach. Napríklad podľa štúdie PhDr. Márie Zajíčkovej (pracovníčka - etnografka  Záhorského múzea v Skalici)  prednesenej na Mestskom úrade v Senici dňa 10.8.2007, ktorej základom bol terénny výzkum v rokoch 1986 až 2006 (5 miest a 49 obcí) na Záhorí, bolo zdokumentovaných 88 remesiel využívajúcih jedenásť druhov materiálov. Štúdia dokumentuje prevažne ľudovú umelecko-remeselnú výrobu. Ani tento výpočet však nemôžeme považovať za konečný. Napríklad česká  publikácia Poselství dřeva dokumentuje 120 remeselných činností a to len v spojitosti s drevom. Staršia publikácia Zapomenutá řemesla (PhDr. Miroslav Janotka a Ing. Karel Linhart, CSc., prémia Nakladatelství Svoboda, Praha 1984)  nás oboznámi asi s 900 remeselnými položkami. Dovolím si vysloviť tvrdenie, že podrobnejší výpočet a jednotlivé jazykové varianty by reálne mohli obsahovať viac ako 1000 výrazov. Systém volený pri výbere remesiel je rozdielny, neexistuje žiadny univerzálny vzorec. Napríklad výroba potrubia z olova je známa už zo starého Ríma, pričom používaná bola až do polovice minulého storočia (v závere sa vylievala olovená rúra cínom). Napriek tomu ju však aj seriózne pramene ignorujú, selektujúc položky na mieru predošlých prác (na základe tohoto prístupu sa neustále stretávame s „výberovou“ skupinou remesiel, ktoré nájdeme takmer vo všetkých štúdiách). Takýchto príkladov by bolo viacej a neostáva nič iné, ako vyjadriť túžbu po skutočnom záujme odborného spracovania problematiky, pretože v tomto smere sú veľké nedostatky.

Remeslo v spoločenskom systéme
Ak sú vhodné podmienky, remeslo sa môže prevádzkovať a rozvíjať kdekoľvek, pričom nie je bezpodmienečne nutná potreba legislatívnych rámcov (vzdelanie, atesty, povolenia...). V prípade prevádzkovania činnosti v lokálne vymedzenom priestore (napríklad štát), kde je potreba zabezpečenia určitého štandardu, kontroly a evidencie, plnia výraznú úlohu aj nariadenia a predpisy a dokladovanie príslušného vzdelania. Je to však len jeden zo spôsobov vymedzenia parametrov remesiel a má aj svoje nevýhody. Remeslo je jednoducho „činnosť“ a nie len „papier“, ktorý vymedzuje  v nejakom systéme jeho hranice, predpisuje spôsobilosť v zmysle lokálnych zákonných nariadení.

 

Tvrdenie, že remeslo potrebovalo aj v minulosti záštitu (v podobe cechov) nie je taktiež úplne správne, pretože remeslá existovali oveľa skôr aj bez tejto inštancie. Napokon, niektoré prežili úpadkové obdobia práve vďaka svojej neviazanosti na predpisové nariadenia. Pri pohľade na oficiálny zoznam uznaných remesiel je jasné, že akceptovanie (len) oficiálneho zoznamu by znamenalo opomenutie pomerovo silnejšej skupiny ktorá nepochybne existuje. Legislatíva naviac akceptuje u zákonom nešpecifikovaných činností priradenie k tématicky príbuznému odboru, alebo je v niektorých prípadoch voči požiadavke potrebného vzdelania tolerantná. Pokiaľ takýto remeselník (bez odborného vzdelania) funguje v ekonomickom systéme, jeho činnosť je hlavným zdrojom príjmov a sú odvádzané príslušné odvody – činnosť ktorú vykováva, môže byť teda plnohodnotným remeslom aj bez nutnosti príslušného vzdelania. (Toto tvrdenie je v rozpore s prácou PhDr. Márie Zajíčkovej, ktorá priznanie výrazu „remeslo“ podmieňuje príslušným vzdelaním).   
 


Rozvoj cechov

Cech - zo staronemeckého  zëche - bratstvo, združenie
Na Slovensku sa výrazneší  rozvoj cechov (stavovských profesných organizácií) začal výraznejšie prejavovať až v pätnástom storočí (v niektorých krajinách už v dvanástom).
Cech je vlastne združením majstrov jedného (alebo viacerých remesiel), ktoré malo vlastné pravidlá schválené panovníkom, alebo mestskou radou. Tieto pravidlá sa nazývali artikuly a vymedzovali práva a povinnosti členov. Určovali vnútornú hierarchiu cechu, podmienky prijatia nových členov, zabezpečovali ochranu špecifickými výsadami po stránke výrobnej, spoločenskej aj sociálnej. Cechy bránili prílivu konkurenčných výrobkov a výrobcov , čím zabezpečovali prácu pre vlastných členov. Cech dohliadal na kvalitu výrobkov svojich členov a postihoval porušenie pravidiel. Cechy boli váženými organizáciami ktoré výrazným spôsobom prispievali k rozvoju miest. Členovia cechov patrili k strednej (niekedy aj vrchnej) vrstve obyvateľstva. Cechové remeslo malo však aj negatívne stránky. Artikuly veľmi často obsahovali s remeslom nesúvisiace pravidlá silne zasahujúce do súkromia. S postupom času boli niektoré požiadavky zastaralé, nelogické a v podstate obmedzovali rozvoj remesla. Dodržiavanie tradícií brzdilo nielen vývoj remesla, ale aj hospodársky vývoj krajiny. Deľbou jednotlivých pracovných úkonov medzi poučených pracovníkov sa dalo docieliť vyššej efektivity práce, ktorá dokázala konkurovať aj kvalitou. Takto fungovali napríklad manufaktúry s vysokým podielom ručnej práce, a so zavádzaním strojov do výroby začali vznikať prvé továrne. V roku 1872 bol vydaný priemyselný zákon, ktorý umožňoval pracovať remeselníkom samostatne.  To vlastne znamenalo aj zánik cechov ako takých. Remeslo však nezaniklo, len sa zmenil spôsob výkonu remesla. „Cechy“, ktoré boli založené v dvadsiatom storočí, už neplnia pôvodnú funkciu a sú skôr nostalgickou pripomienkou dôb minulých.

 

Andrej Irša
 
Vysvetlivky:

 

 

Zdroje:

www.foruminst.sk (PDF) 

Audionahrávka prednášky PhDr. Márie Zajíčkovej  z 10.8.2007, Mestský úrad Senica

PhDr. Miroslav Janotka a Ing. Karel Linhart, CSc., "Zapomenutá řemesla", prémia Nakladatelství Svoboda, Praha 1984

Doc. PhDr. Václav Šplíchal, CSc -  PhDr. Marie Otavová , "Poselství dřeva, Golempress", s.r.o. Letohrad 2007

Kolektív autorov, "Slovensko - Ottova obrazová encyklopédia", Ottovo nakladateľstvo 2006

 

 

Podobné články: