Formy bábkového divadla boli v minulosti rôzne. Maňuškový typ (rukavicové bábky), bábky bez zavesenia na spôsob v kĺboch ohybných bábik, jednoduché figúrky nasadené na palici, visiace na drôte a tieňové bábky boli súčasťou niekoľkých kultúr.

Bábkové divadlo je spojením niekoľkých druhov umenia a remesiel. Scéna, figúry a iné vybavenie potrebujú schopnosti konštruktéra, sochára, maliara, architekta, krajčíra, vlásenkára, herca, speváka, scénáristu, režiséra... Okrem toho je dej interaktívny, teda závislý aj na reakcii obecenstva. Ako vidíme, náročnosť bábkárskeho prejavu je skutočne mnohoraká.
Ustálenejšia podoba bábkového divadla hraného v európskom priestore so zavesenými bábkami – marionetami sa začínala výraznejšie prejavovať od šetnásteho stroročia. Dovtedy takmer výlučne panská zábava sa pomaly prostredníctvom kočovných zoskupení dostala aj medzi širšiu verejnosť. Bábkoherci (často z Talianska, Holandska, Anglie a neskôr z Nemecka), už nehrali len v šľachtických sídlach, ale čoraz častejšie sa stávali súčasťou jarmokov, slávností, alebo iných príležitostných podujatí. Postupne rôznojazyčné divadelné „tlupy“ vystriedalo obdobie germanizácie a neskôr osvietenstva. Takto sa začali profilovať výrazné národné zoskupenia. Koncom devätnásteho storočia sa zameranie inscenácií orientovalo viac na detského diváka.
Pozícia bábkárov nebola  v sociálnom postavení veľmi dobrá. V minulosti (a vlastne aj dnes) bol menšinový potulný spôsob života v skromných existenčných podmienkach chápaný ako biedny. Potulní remeselníci, cigáni a komedianti boli takmer na samom konci spoločenského rebríčka. Napriek tomuto zaradeniu nechýbalo týmto ľuďom sebavedomie, hrdosť a láska k svojej práci. Také bábkové divadlo bolo niekoľkogeneračným počinom, a každý nový člen v rodinnej línii dedil zároveň s hodnotami vloženými do bábkového divadla aj záväzok pokračovania v rodinnej tradícii. Takáto väzba dokázala preklenúť rizikové obdobia. Bábkové divadlá boli najprv rodinné, neskôr spolkové a profesionálne.  
Bábkárstvo je umením, prostredníctvom ktorého je možné vyjadrovať dvojzmyselné myšlienky. Skrytý význam určený aj dozorujúcemu dospelému bol vítaný najmä v dobách útlaku. Dej rozprávok a figúry s výrazovou karikatúrou dokázali veľmi jasne naznačiť veci, o ktorých sa na verejnosti zväčša mlčalo. Detský divák sa zasa v myšlienkach oddával deju plného humorných situácií, bitiek, víťazstiev a pádov. Tento barvitý svet napĺňal potrebu zábavy u detí rôzneho veku a tak sa tešilo bábkové divadlo veľkému záujmu častokrát aj v prípade nízkej úrovne prevedenia.
Bábkárstvo bolo rozšírené vo viacerých krajinách, ale Čechy sa  v tomto smere stali svetovou veľmocou. Bolo to najmä zásluhou celej rady osobností ktoré tomuto fenoménu zasvätili podstatnú časť života, ak nie celý. Tieto snahy boli výrazné, od naivného prejavu až po vysoko profesionálny („patriarcha českého loutkářství“ Matěj Kopecký, neskôr Vojtěch Sucharda, Mikoláš Aleš (podľa ich návrhov sa vyrábalo mnoho bábok), Josef Skupa, Jiří Trnka...).

Práce súčasných autorov. Prvý riadok sú práce Jany Pilátovej, "Čertík" je dielom Oskara Podávku , ďalšia práca patrí Václavovi Nemcovi a posledné tri figúry zhotovila Alena Malíčková

Krátko po druhej svetovej vojne zrušenie živností na základe prezidentského dekrétu v roku 1950 zasiahlo aj bábkárstvo.  Povereníctvo informácií a osvety a Povereníctvo školstva, vied a umení vykonalo kvalifikačné skúšky, na základe ktorých väčšina divadelných zoskupení zanikla. Na Slovensku začalo ako prvé fungovať štátne Bábkové divadlo Žilina (1950), potom Krajové divadlo v Nitre (1951) a napokon Bratislavské bábkové divadlo (1957). V Česku bola povojnová situácia obdobná, ale predsa len pozícia bábkarského dedičsva bola lepšia. Podarilo sa nadviazať na tradíciu bábkarstva znovuoživením činnosti združenia UNIMA a vydávaním časopisu Loutkář (časopis vychádzal s výnimkou vojnových období od roku 1912). České bábkarstvo dalo základy českej škole animovaného filmu a dostalo sa aj do televízie (predovšetkým prostredníctvom Spejbla a Hurvínka).

Použité zdroje:   UNIMA (CZ)

                             Bratislavské bábkové divadlo

                             Vojtěch Sucharda a svatý Vít

                             Šplíchal - Otavová a kol. "Poselství dřeva"

                             Remeslo Umenie Dizajn 3/2008 (ÚĽUV)

Fotografie:         Eduard Timko 

                            Jana Pilátová

                            Oskar Podávka

                            Andrej Irša