V časopise Remeslo Umenie  Dizajn - číslo  1 z marca tohto roku, kde bolo tématické zameranie na drevo, bol zverejnený článok rovnakého znenia. Pokiaľ bol časopis v predaji  a nebola sprístupnená internetová verzia článku na stránke  ÚĽUVu, nebolo možné použitie na týchto stránkach.  Avšak - bolo by škoda, ak by nebol dostupný článok celý - respektíve doplnený o to, čo sa do tlačenej verzie nedalo. Článok má zásadný význam pre pochopenie smerovania súčasného školského systému (záver článku) - ktorý si žije svojím životom - plne odtrhnutý od reality aj skutočnej odbornosti a potrieb spoločnosti.

Pri práci s drevom je málo pravdepodobné, že konkrétny kus, ktorý sa chystá majster opracovať, mu bude hneď aj rozmerovo vyhovovať. Pripravený materiál je často krát nutné pred vlastnou prácou upraviť. Pokiaľ by aj drevo vyhovovalo čo sa týka rozmerov, je vhodný aspoň technologický orez – teda skrátenie materiálu za hranicu výsušných trhlín, ktoré sa tvoria na jeho čelných plochách. Tak či tak, príprava a rezanie je prvým krokom pri obrábaní dreva.

Aké nástroje sa dajú použiť na tento účel? Je to spravidla ručná píla, okružná píla (ľudovo „cirkulárka"), u menších kusov to môže byť aj chvostová či pásová píla. Najčastejšie sa však v praxi, najmä u väčších kusov, používa motorová alebo elektrická reťazová píla. O rozšírení motorovej píly ako bežného nástroja nemožno pochybovať – veď tento nástroj sa dá zakúpiť nielen v špecializovaných predajniach s elektrickým náradím, ale dnes úplne bežne aj v supermarketoch.

Motorová píla je jedným z nástrojov, ktorý významne vstúpil do sféry drevospracujúcich remesiel. Zasiahla do mnohých oblastí rozvoja hospodárstva (ťažba dreva), priemyslu (krátenie tyčoviny, príprava reziva a paliva, zhotovovanie drevených konštrukcií), rekreácie a záujmov (rezanie palivového dreva, údržba záhrady a zelene, zhotovovanie posedov, prístreškov, sedadiel z dreva), ekológie (realizácie nezaťažujúce životné prostredie, stromová chirurgia, krajinotvorba), ale aj umenia (výtvarné realizácie, sochy a reliéfy). Motorová píla nahradila mnohé tradičné nástroje. Príkladom sú tesári, ktorí ju už celé desaťročia používajú na zhotovenie drevených konštrukcií a to nielen na krátenie, ale aj zhotovenie čapov, zádlabov, využívajú aj hobľovanie reťazou píly.

Marek Halász je absolventom Akadémie umení v Banskej Bystrici. Prácu s motorovou pílou sa naučil sám - mimo školský systém.

Motorovú pílu však v súčasnosti používajú aj sochári, dizajnéri, rezbári. Ak má výtvarník urobiť sochu z masívu, napríklad v priemere 60 cm a dĺžke 120 cm, po ktorom nástroji siahne? Najvhodnejším nástrojom na hrubé tvarové opracovanie dreva je práve motorová píla, a ak použije špeciálnu výtvarnícku lištu a reťaz, môže sa pomocou týchto nástrojov dopracovať k finálnemu tvaru len s jej použitím. Tento nástroj totiž umožňuje okrem rovných, oblúkových, priečnych a pozdĺžnych rezov aj zápichy, zhotovovanie otvorov, dutín, vyberanie hmoty materiálu, hobľovanie reťazou. Hlavica výtvarníckej lišty umožňuje detailnejšiu prácu.
História motorových píl má dve hlavné vývojové línie: prvou je vývoj reznej sústavy, druhou líniou je pohon. Až spojenie týchto dvoch častí naštartovalo výrobu motorovej píly v jej súčasnej podobe. V Československej socialistickej republike sa začala povojnová výroba motorových píl v n.p. MOTOR České Budějovice a v prevádzke vo Vodňanoch. Lišty motorových píl boli vyrábané v TOS Svitavy. Výroba elektrických reťazových píl prebiehala v podniku Narex Česká Lípa, kde trvá až do súčasnosti. (Viac o histórii a vývoji motorových píl pozri v publikácii Irša, A.: Rezba motorovou pílou. Príručka pre výtvarníkov. Kátov 2009.)

Vývoju a použitiu motorových píl nebola u nás venovaná pozornosť a to napriek reálnej výrobe tohto hospodársky významného zariadenia. Neprišlo k tomu z niekoľkých možných príčin, pretože pri serióznom spracovaní by sa skôr alebo neskôr narazilo na tabuizované témy a nie veľmi reprezentatívne výsledky. V krátkosti možno uviesť porušenie patentových práv (informácia od pracovníka vo výrobe), vysoká poruchovosť a následné ukončenie výroby motorových píl JMP 40, zastavenie a následné neobnovenie vývojových prác na novom type motorovej píly. Závažné bolo zničenie či znehodnotenie archívnych dokumentov n.p. MOTOR České Budějovice povodňami a aj samotné predsudky k motorovej píle, ako nebezpečnému až hororovému nástroju. Zaradenie kvalitnejších motorových píl švédskeho koncernu Husqvarna do národného hospodárstva bolo z časti výsledkom neúspechu našej produkcie a z časti prijateľnejším politickým riešením, pretože voči alternatívnym nemeckým výrobcom (Stihl, Dolmar, Solo) panovala v tom období politická averzia. Motorové píly boli v období socializmu verejnosti pomerne nedostupné. Používali sa píly zapožičané či vyradené zo štátnych podnikov, vojska, alebo sa dali kúpiť v podniku zahraničného obchodu Tuzex. Nech sa pozrieme na problematiku z akéhokoľvek uhla pohľadu – táto téma bola vždy pomerne kontroverzná.
Napriek nie úplne prajnému prostrediu však našla motorová píla uplatnenie vo sfére, ktorá na prvý pohľad patrí len tradičným nástrojom. ­Na území Slovenska sa nachádza niekoľko významných lokalít, kde je možno vidieť rôzne formy „motorového" rezbárstva. Najstarším podujatím v ľudovom poňatí je Východná, kde však motorové píly v prvých ročníkoch nepoužívali priamo autori, ale podľa pokynov autorov bolo drevo pre budúce diela pripravené pilčíkmi.

Najvýznamnejším podujatím po roku 1989 bolo sympózium 22 ľudových výtvarníkov v roku 2000 v Záhradnej galérii Alojza Machaja v Plaveckom Štvrtku. Po tejto akcii sa rozšírila obľuba zmieneného druhu výtvarnej činnosti do takej miery, že sa sympóziá začali organizovať na celom území Slovenska a Českej republiky. Okrem sympózií sa začali zhotovovať aj Betlehemy s postavami v životnej veľkosti, nezriedka až v monumentálnom prevedení (tiež po vzore Záhradnej galérie A. Machaja). Dnes sú vo vlastníctve múzeí, miest, kúpeľov aj súkromných spoločností, alebo boli či sú zapožičiavané k príležitostným podujatiam. Takýmito miestami je napríklad aj nádvorie Starej radnice v Bratislave, kde boli verejnosti prezentované viaceré realizácie (Monumentálny betlehem, Betlehemský triptych, Maľovaný betlehem na dreve, Posledná večera Pána, Bratislavský mier). Obdobné realizácie dotvárajú mnohé expozície v interiéri aj exteriéri – napríklad Národný salón vín v Pezinku, skanzen Šarišského múzea, Dalova galéria na skale v Liptovskom Hrádku. Rezbárske sympóziá sa postupne konali na rôznych miestach Slovenska – v Stupave, Skalici, Čadci, Žiline, Novom Meste nad Váhom, Jelenci, Babíne, Trnave, Malackách, Piešťanoch, Lúčkach, Podhájskej, Oščadnici, Raslaviciach, Prievidzi, Lábe, Kátove a mnohých ďalších miestach, nezriedka aj opakovane. K sympóziám by sa dali prirátať aj súťaže v rýchlorezbe a tiež jednodňové exhibície s motorovou pílou. Slovenský rezbár Martin Kalman dokonca reprezentoval Slovensko prostredníctvom práce s motorovou pílou aj na svetovej výstave EXPO v Šanghaji v roku 2010. Už druhým rokom sa koná reprezentačné podujatie ICE MASTER na Hrebienku vo Vysokých Tatrách, kde rezbári pracujú pre zmenu do snehom a ľadom, opäť s použitím motorových píl. Výtvarníci takýmto spôsobom dotvárajú ponuku regiónu a zušľachťujú verejné priestranstvá.

Rezbármi bežne používané kotúče (pre použitie v uhlových brúskach) na odborných školách nenájdete, rovnako ako motorové píly a kopírovacie stroje, ktoré budúci "profesionál" pozná možno z prednášky, obrázkov, webu... No metodika, ani odborná prax na školách ich nepozná.

Možno týchto pár riadkov poukáže na výrazné rozšírenie motorovej píly a iného strojného vybavenia medzi súčasnými rezbármi. Používanie motorových píl má priamy vplyv na profesionálnu existenciu, propagáciu výtvarníka, výmenu informácií na podujatiach, vzniká tu aj intenzívnejšia potreba vzdelávania v oblasti bezpečnosti práce.

V minulosti sa remeslám darilo a nie náhodou sa tvrdilo, že „remeslo má zlaté dno". Ľudia boli na ne odkázaní a remeselné centrá boli prepojené obchodnými cestami. Kam a kadiaľ taká cesta viedla tam bol rozvoj a prosperita. Majstri boli váženými osobami a než sa nimi stali, prešli presne stanoveným postupom – od podradných prác až po vysoko odborné činnosti. Majster, a je jedno či umelec alebo remeselník, by mal mať v rukách vládu nad materiálom a realizáciou myšlienky. Mal by tvárnený materiál dokonale poznať, vedieť ako sa bude správať v zamýšľaných podmienkach. Mal by ho vedieť tvarovať až na pomyselnú hranu možností. Mal by byť sebakritický a prístupný novým informáciám aj možnostiam. Jeho realizácia by mala byť bezpečná, zvládnutá so znalosťou kumštu a úctou k matérii. Majster by mal ovládať technológie, poznať nástroje – jednoducho byť odborníkom celou svojou osobou.
Opakom majstra bol fušer, babrák. Mohol to byť remeselne nevzdelaný, ale aj z remeselnej komunity (cechu) vylúčený hriešnik. Títo vydedenci spoločnosti sa stávali tulákmi hľadajúcimi aj podradné druhy prác a dodnes poznáme hanlivé pomenovanie „vagas" alebo „vagabund" , ktoré pochádza z tých čias. Nemožno si však mýliť tuláctvo s vandrovkou, kde tovariš, ktorý sa chcel stať majstrom, musel podstúpiť cestu spojenú s výkonom práce. Po absolvovaní takejto cesty, potvrdení vandrovného listu majstrami v mieste výkonu prác predložil žiadosť o prijatie do cechu a po splnení ostatných náležitostí sa stal majstrom. Pokiaľ by dnes niekto predložil vtedajší doklad o dosiahnutej úrovni – mohli by sme ho považovať za dostatočnú záruku schopností majiteľa, pretože vtedajší systém bol veľmi prísny.

V súčasnosti však po predložení dokumentov o vzdelaní musíme byť veľmi opatrní. Až priveľmi často nezodpovedajú reálnym schopnostiam držiteľa. Napríklad umelecký rezbár, tesne po získaní dokladov o odbornosti, nemôže o sebe povedať, že je plne pripravený. Nikdy totiž na odbornej praxi nepracoval s motorovou pílou a nemá v tejto oblasti ani teoretické znalosti. Stáva sa, že nevie založiť správne lištu, nevie nabrúsiť reťaz a čuduje sa, že píla nejde (lebo je aktivovaná bezpečnostná brzda). Toto sú konkrétne skúsenosti, ktoré majú aj konkrétne mená. Možno budete prekvapení, ale je to tak. Treba však dodať, že to nie je pravidlom. Ku cti niektorých učiteľov a majstrov odborného výcviku slúži to, že svojich adeptov po tejto stránke pripravujú. To je však v rozpore s uznanou metodikou a tak títo odvážlivci veľmi riskujú. Ak by som napísal ich mená – neurobím im dobrú službu. Za svoju kvalitnú prípravu žiakov by totiž mohli byť potrestaní.

Akademický sochár Zdeněk Tománek (učiteľ na škole výtvarného zamerania) je autorom tejto práce. Odhliadnuc od vyargumentovateľnej "výtvarnej filozofie", je zrejmé, že práca má niekoľko technologických a nespochybniteľných nedostatkov. Autor totiž musí zohľadniť umiestnenie na verejnom priestranstve - kde takáto práca predstavuje výrazné bezpečnostné riziká. Učiteľ dokáže naučiť svojich žiakov len to, čo vie sám... (foto Milan Noga)

S poľutovaním musím konštatovať, že naše súčasné školstvo mnoho o podobe súčasného rezbárstva nevie. Na  školských stránkach, ani v pedagogických dokumentoch nenájdete odkaz, či uvedenie spolupráce s jednoznačne orientovaným a nekomerčným webom. Portál Rezbárstvo.sk za celú dobu svojej existencie neeviduje žiadnu aktivitu zo strany škôl, zameraných na umelecké opracovanie dreva (otázky, návrhy, ponuky vzdelania v tomto smere). Ak by som použil zozbierané informácie (vyjadrenia z cca 15 0000 príspevkov vo fóre, závery osobných a telefonických rozhovorov, štatistické údaje portálu, zistenia z poskytovania odbornej praxe žiakom odborných škôl, lektorovania a iných zdrojov), tak by si museli odborní pracovníci nášho školstva spytovať svedomie a úprimne prehodnotiť svoju odbornosť. Skutočná odbornosť predsa vyžaduje informácie, spätnú väzbu, aj osobnú snahu v odstránení nedostatkov. Školám nechýbajú rezbárske kopírovacie stroje, bodovacie zariadenia, pneumatické a elektrické dláta, široká ponuka kotúčov do uhlových brúsok, zmienené motorové píly a dokonca ani jediná a Ministerstvom školstva odporučená kniha. Len pre zaujímavosť - z aktuálne vypredaného nákladu 800 kusov, žiadna škola nezakúpila ani jeden kus za zvýhodnenú cenu pre školy (s výnimkou dvoch predagógov pre vlastnú potrebu).

Na fotografii Milana Nogu vidíme priznanie opracovania motorovou pílou. Autor - výtvarník Milan Flajžík je absolventom ŠUV v Bratislave v odbore "rezbár" a VŠVU v odbore "reštaurátor" . Vlastná autorská tvorba je prevažne reprezentovananá sochami a objektami - realizovanými vo veľkej miere práve v dreve.  Práci s motorovou pílou sa musel naučiť sám.

Uvedené tvrdenia budú mať nepochybne odporcov – pretože klasické rezbárstvo motorovú pílu skutočne nepozná. S tým sa dá súhlasiť, ale ak by klasickí rezbári (v minulosti) mali možnosť pracovať s motorovou pílou – určite by s ňou aj pracovali. V súčasnosti výučba nerešpektuje požiadavky kladené na rezbára zo strany trhu (zhotovovanie veľkých drevených sôch vrátane monumentálnych, záhradných dekorácií a doplnkov, zhotovovanie konštruovaných realizácií a pod.), a neberie ani ohľad na mieru technologického posunu remesla. Súčasná rezbárska výučba sa uberá historizujúcim a nereprezentatívnym smerom, je veľmi podobná iným zameraniam (stolárstvo, reštaurátorstvo, tvorba hračiek a úžitkových predmetov). Absolvent tak má výrazne obmedzenú mieru ponuky rezbárskych prác, má veľmi nízke šance na získanie zamestnania a obmedzenú schopnosť pracovať ako osoba samostatne zárobkovo činná.

Pieta - socha Štefana Siváňa mladšieho je síce "openiažkovaná" dlátom, ale bola najprv opracovaná motorovou pílou. Ľudoví rezbári používajú motorovú pílu rovnako - ako umelecky vzdelaní výtvarníci.

V našich končinách panuje určitý druh averzie voči pokrokovejším spôsobom umeleckého a remeselného obrábania dreva. Informácie chýbajú v učebniciach, nie sú súčasťou prednášok a výučby, nie sú zapracované do pedagogických dokumentov. Absolventi vstupujú do života a svojej profesionálnej kariéry často krát nedostatočne pripravení. O niektorých zásadných potrebách svojej profesie nemajú dokonca ani potuchy. Školstvo však nie je v tejto situácii schopné urobiť nápravu.

Ak to správne chápem, funguje to asi takto: Škola vypracuje Školský vzdelávací program, ktorý sa odvíja od Štátneho vzdelávacieho programu. Ten vypracováva Štátny inštitút odborného vzdelávania, organizácia priamo riadená Ministerstvom školstva. Vypracovaný Školský vzdelávací program schvaľuje jej zriaďovateľ a kontroluje Štátna školská inšpekcia. Vyjadruje sa k nemu profesijná organizácia a orgány BOZP a PO. Výsledok a kvalita tohto programu závisí v prvom rade na kvalite vypracovania Štátneho vzdelávacieho programu pre každý typ odborov.

Keďže školy nemajú k dispozícii odborníka na špecifickú výtvarnú prácu s motorovou pílou – dokumenty predložené na schválenie Ministerstvu školstva neobsahujú túto položku. Nadriadené orgány sa zriekajú zodpovednosti, pretože ony dokumenty tej ktorej školy predsa nespracovali. Škola do školského vzdelávacieho programu nezapracuje to, čo nemusí.  A že nemusí, je zrejmé - veď sa drží Štátneho vzdelávacieho programu. Literatúra  k problematike je len odporučenou a  na nástroje či výbavu, ktorú by škola nutne potrebovala, nie sú peniaze. Ak neexistuje mechanizmus, ktorý vie prinútiť, prečo by škola robila sama sebe zbytočné problémy? Jedná sa o klasický „začarovaný kruh" s presúvaním zodpovednosti, ktorého výsledkom je neschopnosť urobiť nápravu. Pokiaľ niekto poukáže na problém – je poslaný do slepej uličky, pretože nespĺňa z pohľadu školstva potrebné náležitosti a snaha o nápravu je tým pádom zmetená zo stola.

A preto má dnes (z môjho osobného pohľadu, reálnych skúseností a znalostí odbornej prípravy budúcich majstrov), súčasné rezbárstvo to pomyselné „deravé dno".

Andrej Irša (1972)

Autor je profesionálnym rezbárom, prevádzkovateľom komunitného portálu Rezbárstvo.sk, autorom knihy „Rezba motorovou pílou – príručka pre výtvarníkov" (udelená doložka Ministerstva školstva ako doplnkovej metodickej pomôcky). Andrej Irša je autorom a spoluautorom niekoľkých významných rezbárskych projektov a podujatí.

Zverejnené v časopise RUD č 1., marec 2014, strany 38-41

Dodatky:

Kniha "Rezba motorovou pílou - príručka pre výtvarníkov" je beznádejne vypredaná (náklad 800 kusov). No žiadna odborná škola na Slovensku si jedinú "našu" knihu odporučenú Ministerstvom školstva za tri roky dostupnosti nezakúpilo. Výnimkou sú dva prípady učiteľov na školách - ktorí si ju kúpili pre seba. Školy mali cenu knihy polovičnú - no zrejme aj táto cena bola nad ich finančné možnosti...

Zaujímavú skúsenosť mám z lektorovania na nemenovanej škole. Po vyjadrení v médiách, že polovica mne zverených žiakov nedosahuje potrebnú úroveň na uplatnenie v odbore, mi bolo riaditeľom školy vytknuté - že poškodzujem svojim vyjadrením meno a záujmy školy. Vraj každý žiak ktorého získajú - sú pre školu peniaze... To, že škola toleruje aj úplne nevhodných žiakov - zrejme nevadí. Ani to - že po skončení školy sú z nich nepoužiteľné "zmetky".

Ladislav Lipár - bývalý zamestnanec strednej školy tvrdí, že situácia v školstve bola dôvodom jeho odchodu zo školstva. Lezenie po chrbátoch kolegov, privlastňovanie myšlenok a práce je v tomto rezorte štandardné. S uvedeným sa stotožňuje Mgr. Dana Mikulová - riaditeľka súkromnej strednej školy Via Humana. Dopĺňa - že na základe osobnej skúsenosti je vymožiteľnosť práva nedostačujúca, pretože pokiaľ urobí autor pilotnú prácu - tento výstup môže byť "prepracovaný" a vydaný iným autorom ako jeho dielo a pôvodný autor s tým nič neurobí. Školstvo takto môže na základe nájdenia povestných "dier" zadať prácu "svojim vyvoleným" a ten kto problematike venoval podstatnú časť života - zostane bokom.

Kolega rezbár v nemenovanej škole zhodnotil vysokoškolsky vzdelanú učiteľku, ako úplne nevhodnú na výuku. Vyučovala totiž rezbárstvo - no jej vyštudovaný smer bol textil. Čiže mala požadované výtvarné vzdelanie (textilné) - no že nemala žiadne reálne skúsenosti s opracovaním dreva - nevadí. Papier je papier a učiteľka je tým pádom odborníčkou...

Učiteľ z jednej nemenovanej školy mi povedal - že ak chce riadne žiakov pripraviť  MUSÍ ich učiť v rozpore so schváleným plánom. Treba dodať - jeho žiaci sú skutočne použiteľní...

Zaujímavou perličkou je aj to - že rezbárstvo môže vyučovať aj taký pedagóg (prax) - ktorý  si nevie nabrúsiť nástroje a je si toho vedomý.

Riaditeľka SOŠ v Holíči si nedokázala nájsť pár minút na rozhovor pre účely článku a to po troch týždňoch márnej snahy hľadania "času", prisľúbenia zavolania - ak sa ten "čas nájde", stanovenom a nedodržanom termíne stretnutia (deň aj hodina) a celkovo mojich piatich márnych návštevách. Na rituálnu kávičku si však čas pri extrémnom pracovnom výkone nájde asi vždy, lebo zatiaľ čo som čakal na chodbe - kávička za dverami voňala... Keď už bol termín vydania článku za nami, stretnutie stratilo význam a hľadanie "času" na krátky rozhovor bolo aj tak stále v nedohľadne - pani riaditeľka sa na vyjadrenie hlbokej nespokojnosti urazila a bol som poučený - že neviem čo je to "školstvo". Pani riaditeľka - viem. Aj Vy ste jeho reprezentant.  Pre porovnanie - iný riaditeľ z inej školy mi poslal vyjadrenie na otázky do 24 hodín:

Ten Váš článok je naozaj dobrý a odborne zostavený. V spomenutej oblasti školstva sú však nepresnosti. Ministerstvo školstva žiadnej škole pedagogické dokumenty neschvaľuje.
Každá škola vypracováva tzv. "Školský vzdelávací program", ktorý sa musí odvíjať od "Štátneho vzdelávacieho programu", ktorý vypracováva ŠIOV- priamo riadená organizácia Ministerstva školstva.
Vypracovaný ŠkVP škole schvaľuje jej zriaďovateľ a kontroluje Štátna školská inšpekcia. Vyjadruje sa ku nemu profesijná organizácia a orgány BOZP a PO.
Výsledok a kvalita ŠkVP závisí v prvom rade na kvalite vypracovanie Štátneho vzdelávacieho programu pre každý typ odborov.
Riaditeľ školy a odborní učitelia majú veľmi malú možnosť zmeniť a prepracovať základné dokumenty šTáTNEHO VZDELáVACIEHO PROGRAMU.
Nikto z riaditeľov a tobôž nie učiteľov nepôjde na taký tenký ľad aby urobil Školský vzdelávací program úplne podľa seba a odignoroval Štátny VZP.
To by tu musela byť absolútna sloboda a každá škola by si mohla vypracovať svoj ŠkVZP úplne voľne podľa svojich zámerov.
30% možnosti zmeny ŠkVP nestačí, ani na korigovanie elementárnych chýb v Štátnom VZP.

Chyba je vôbec v celom systéme školstva, ktoré sa za posledné roky zmenilo na školstvo, ktoré poskytuje iba dubiózne teoretické vedomosti gymnazionálneho a všeobecnovzdelávacieho typu. Všetko je postavené na ľuďoch a ich osobnostných a odborných kvalitách a tá pomyslená ryba celého systému potom smrdí od hlavy.
Celý náš štátny systém ovládajú ľudia, ktorí majú stredné vzdelanie gymnazionálneho typu, to znamená všeobecne vzdelanie s určitou sumou vedomostí, ktoré aj tak nikdy v živote nebudú potrebovať, ale otvárajú im cestu do tzv. "Vyžšej spoločnosti".
Tam sa naučili predovšetkým fyzicky nepracovať a na celý život sa pokiaľ možno vyhýbať fyzickej práci- ak tak nejaký šport čo je momentálne v kurze a je "IN" .
Štúdium spojené s akoukoľvek fyzickou prácou je pre nich suterén z ktorého sa ťažko vystupuje na vyššie poschodia.
Títo ľudia takto deformovaní už na úrovni strednej školy/Gymnázia/ potom ďalej pokračujú na vysokých školách, predovšetkým práva, ekonomiky a sociálneho inžinierstva./a potom riadia štát/
Žiaľ sa uchádzajú a v mnohých prípadoch aj úspešne na umelecké vysoké školy a umelecko- pedagogické školy.
Takíto ľudia potom riadia náš štát a naše osudy. Toto je celá naša bieda a dokiaľ sa tento systém nezmení a nenastaví z úrovne štátu inak, tak budeme čím ďalej tým vo väčšom svrabe a marazme.
Potencionálni záujemcovia o stredoškolské vzdelanie a to sú predovšetkým rodičia a ich deti toto vytušili v čom je skrytý ich budúci úspech a ako je nastavený štátom.
Preto svoje deti už v predpubertálnom veku smerujú tak, aby nemuseli v živote nebodaj fyzicky pracovať a aby sa dostali cez Gymnázium na právo, alebo za "doktora".
Toto je naša najväčšia tragédia !

Náš školský systém potrebuje veľkú a skutočnú reformu a predovšetkým návrat ku skutočným a osvedčeným hodnotám z každého systému čo tu bol v minulosti vybrať to najlepšie a na tom stavať.
Predovšetkým obmedziť počet gymnázií na minimum. Nechať iba v každom krajskom meste jedno a to iba to najlepšie.
Zlepšiť kvalitu stredných odborných škôl a ak je potrebné zvýšiť počet odborov podľa potrieb trhu.
Urobiť náväznosť a kontinuitu vzdelania od strednej na vysokú školu, to znamená, že prevažná väčšina odborov na stredných školách by mala pokračovanie na vysokých školách.
Iba tí najlepší študenti stredných odborných škôl by mali možnosť pokračovať ďalej v štúdiu vo svojom odbore, alebo v príbuznom na vysokej škole
Aj lekárske fakulty a ich odbory by mali svoj náprotivok v stredných zdravotníckych školách
Všetky umelecké školy a vysoké umelecko-pedagogické školy
Všetky vysoké školy strojárske, stavebné, elektotechnické, ekonomické, chemicko- potravinárske
Pre absolventou gymnázii by zostalo právo, pedagogické smery všeobecnovzdelávacích predmetov, sociologické vedy, bohoslovecké fakulty- aj na tie by som príjímal viacej odborníkov z praxe/je dobré, aby sa kňaz vyznal v nejakom technickom odbore a bol aj manuálne a fyzicky zručný/

Z histórie by sme sa mali poučiť-vieme, že tí našpičkovejší umelci a vedci pracovali a pripravovali sa na svoju kariéru od ranného detstva postupne.
Za päť či šesť rokov na vysokej škole bez predchádzajúcej prípravy na strednej škole nám žiadna špička vo vede a v umení nevyrastie.

Samozrejme všetko by sa muselo perfektne nastaviť a odskúšať v praxi a chyby za pochodu urýchlene napravovať.
Takto nastavený systém by za dvadsať rokov vygeneroval novú generáciu kvalitných odborníkov vo všetkých oblastiach života.
Prejavilo by sa to všade a predovšetkým v zmene politiky štátu a v kvalite riadenia na všetkých úrovniach.

Tento marazmus však niekomu vyhovuje a preto to udržuje v takomto svrabe. Lebo tí čo nás ovládajú nepotrebujú vzdelaných a schopných, ale hlupáčikov, ktorí budú dobre slúžiť ich zámerom.

Pozdravujem Vás a prajem veľa úspechov vo Vašej záslužnej práci na umelecko- remeselnom poli.

s úctou

Jozef Krajčík v.r."

Čo dodať záverom? Všetky informácie ktoré mám k dispozícii - poukazujú na to, že poslať deti na odbornú školu je obrovským rizikom a doslova hazardom s ich budúcnosťou. Je smutné, že tí ktorí by chceli - nemôžu a tí čo môžu - zasa nechcú...