Bolo to veľmi dávno, keď bol letiaci balón po pristátí zničený pobožnými sedliakmi, ako dielo diabla. Obdobný postoj nebol výnimočný ani u iných vynálezov. Pred vrčiacim a dymiacim strojom pohybujúcim sa bez koní po ceste utekal bežec s vlajkou, aby upozornil okrem iného aj na to, že éra automobilizmu sa práve začala... Možno sa nám to zdá úsmevné, ale boli to nové nepoznané veci, prijímané s nevôlou a odporom. To, že lietajúce balóny, lietadlá, autá a podobné výdobytky berieme ako niečo úplne bežné a pomerne bezpečné nie je len pre ich technickú vyspelosť, ale aj preto, že pre všetky takéto zariadenia a ich prevádzkovateľov platia pravidlá.
Tak ako pravidlá niekde sú, v niektorých oblastiach nie sú. No a potom to funguje všelijako, ale celkom iste nie dobre. Prečo?

Sú využívané medzery v zákonoch, funguje sa v pochybnom režime, kvalitou je nazývané aj to, čo je podradné a podobne. Výnimkou nie je ani umelecká činnosť s použitím motorovej píly. I keď v súčasnej dobe je veľa majstrov rezbárov, ktorí pre získanie potrebných schopností odviedli obrovský kus práce a sú rešpektovanými odborníkmi. Predsa len aj táto oblasť má svoje temné zákutia. V posledných rokoch je badať obrovský nárast počtu rezbárov, obzvlášť tých, ktorí pracujú s motorovou pílou. V kontraste s atraktívnosťou a prirodzeným šírením fenoménu, neexistuje jedna základná vec: Pravidlá. Možno ani netušíte, že neexistujú pravidlá na organizáciu podujatí tohto druhu, že neexistujú pravidlá pre prácu s motorovou pílou v umeleckých remeslách a neexistujú pravidlá ani pre vzdelávanie. Ak aj pravidlá sú, sú produktom svojvolnej úvahy jednotlivcov, ktorí sami seba povýšili na post dostatočnej autority. To je veľmi dobrý základ pre bujnenie negatívnych trendov. Tieto majú propagáciu a obhajobu práve tých, ktorí v plnej miere využívajú možností, ktoré im takýto stav poskytuje.
Avšak pravidlá majú svoje opodstatnenie. Veď kto z Vás by išiel autom v protibežnom pruhu vozovky? Existencia pravidiel a ich dodržiavanie majú obrovský a nespochybniteľný význam. Preto bolo len otázkou času, kedy bude mať svoje pravidlá práca s motorovou pílou v umeleckých remeslách a to vrátane organizácie podujatí (zabezpečenie pracoviska). Tieto pravidlá sa budú nazývať štandardami. V súčasnosti už sú z podstatnej miery spracované a v priebehu roku 2017 by mali byť uvedené do praxe.

Dôvody prečo štandardy vznikajú, uvedem nižšie:

Kurzy
Kurzy ktoré sa v súčasnosti robia v oblasti tvarového opracovania dreva motorovou pílou, nie sú viazané na dodržanie akýchoľvek štandardov a to z úplne jednoduchého dôvodu: Žiadne štandardy zatiaľ ozaj neexistujú. Samozvaný lektor si teda nastaví štandardy také, aké mu vyhovujú a kedykoľvek si ich zmení. Kurzy tak majú rôznorodú úroveň. Nalejme si však čistého vína:  Aj keď niektoré  vzdelávacie aktivity sa vydávajú za kurzy, nemožno ich za kurz vlastne ani považovať. Vzdelávacie kurzy by mali vybaviť absolventov relevantným dokladom (osvedčením, cetrifikátom, povolením na výkon prác a pod.). Mal by to byť doklad, ktorý má právnu váhu a má väzbu na platnú legislatívu. Z dôvodu viacerých rizík, by mal nad činnosťou lektora dbieť orgán dozoru a lektor by si mal obnovovať svoju kvalifikáciu preskúšaniami v stanovených lehotách. Naviac, pri kvalitnom a legislatívne ukotvenom kurze nemôže byť školiteľom aj skúšajúcim pri skúške tá istá osoba. Inými slovami – lektor kurzu by mal by fugovať v systéme, ktorý zaručuje minimálne štandardnú kvalitu. V akom režime však fuguje súčasný lektor? Sám ozajstný kurz v danom smere nemá, lebo taký neexistuje. Povolenie k školiacej činnosti nemá, lebo mu ho nikto nedokáže vydať. Nespĺňa žiadne štandardy, lebo tiež neexistujú. Školiteľ sám nedodržuje bezpečnosť práce, lebo nemôže poznať metodiku ktorá sa práve spracúva. Neexistujú štatistiky, pravdepodobne ani evidencia, ale celkom určite žiadna žiadna garancia a nie sú registrované dopady takejto činnosti. V takomto kurze nie je vlastne potrebná zdravotná, či iná spôsobilosť adeptov (alergie, respiračné problémy, epilepsia atď).  Možno niekto vysloví námietku, že takéto kurzy napriek tomu záujemcom dajú to čo očakávajú a netreba žiadnu byrokraciu. Omyl. Tu nejde o kreslenie farbičkami. Tu ide o techniky práce s nebezpečným nástrojom, ktorý môže spôsobiť ťažké devastačné zranenia, vrátane smrti. Pri nesplnení istých podmienok je výsledok vždy neistý. Presnejšie – oveľa istejšie je, že kvalita kurzu je zlá, ako to, že je dobrá. Prečo?  Lebo v súčasných rezbárskych kurzoch dostane  „dokument“ každý prakticky len za účasť, alebo za to, že si kurz zaplatil. Veľmi reálne sa môže stať, že ten kto sa venuje rezbe s motorovou pílou húževnato celé roky sa stretne s človekom, ktorý ešte v minulom týždni nevedel naštartovať pílu, ale dnes, po týždni (po absolvovaní kurzu) je už odborník, ktorý všetko vie  a má dokonca certifikát!  Neuveriteľné, ale žiaľ možné. Preto ten nadpis.
Horeuvedené berte ako odpoveď na časté otázky, prečo nerobím rezbárske kurzy, respektíve kurzy práce s motorovou pílou. V minulosti som zopár niekoľkodňových „kurzov“  a jednodňových školení urobil. Pri odôvodnenej námietke, že síce môžem mať dostatočné skúsenosti, ale nemám k tomu potrebnú kvalifikáciu som sa po vecnom posúdení s námietkou stotožnil a kurzy nerobím (aj keď poskytovanie kurzov mám v živnostenkom oprávnení uvedené). Čo a ako robia iní, to ponechám na ich svedomí, pretože  vedia, ako to je, alebo by vedieť mali. Očakával by som síce profesionálny záujem o dianie (veď štandardy budú tým, čo budú sami musieť dodržiavať), no zároveň viem pochopiť dôvody nezáujmu, teda že im vyhovuje situácia taká aká je.  Ale existujú aj ľudia s ozaj profesiálnym záujmom na zvyšovaní kvality vzdelávania. Jedným z nich je Hana Kaplanová, ktorá má hlavnú zásluhu na tom, že štandardy s medzinárodnou platnosťou sa stanú skutočnosťou. A buďte si istí, že odvedie prácu za všetkých, ktorí o tom čo obnáša kurz s motorovou pílou majú len veľmi mlhavú predstavu.

Ani ten kto urobil takýchto sôch stovky, nemôže robiť kurzy práce s motorovou pílou (to platí aj pre umelecké činnosti).
 

Predajca (výrobca)
Predajcom sa vo forme štandardov vráti presne to, aký postoj k nim zaujmú.  A to v dobrom aj zlom. Uvediem aspoň jeden príklad:
Povedzme, že úspešný predajca, ktorý predáva píly s horizontálnym uložením valca, nemá záujem si k danej problematike niečo povedať. Píly majú úspech, predávajú sa tak čo... Mal by si ale uvedomiť, že tým nie je jeho postoj neutrálny, ale vlastným negatívnym rozhodnutím sú výrazne posilnené možnosti konkurencie (najmä tej, ktorá záujem má). Okrem toho tak dáva možnosť prejaviť sa profesným a bezpečnostným inštitúciám, ktoré si naopak svoje celkom iste povedia. Napríklad to, že uvedený typ píly má výfuk umiestnený na pravej spodnej zadnej strane píly, pričom je evidované popálenie, vznietenie odevu pri pokľaku u spotrebiteľov atď. Taktiež výfuk pri použití píly ľavákmi vypúšťa exhaláty priamo smerom k pracovníkovi... V takomto prípade sa jedná o bezpečnostné riziká ktoré majú svoju váhu. A je tu ešte obtiažnejšia výmena sviečky. Distribútor píly, ktorý sa vzdal svojím rozhodnutím aj možnosti na obhahojobu, prakticky súhlasí so stavom, aký môže následne nastať. Môže sa stať to, že práve jeho výrobok nebude odporučeným, nebude v žiadnych oficiálnych materiáloch, nebude používaný na kurzoch, v školách, profesionálnymi spotrebiteľmi a je reálne, že pri pritvrdení legislatívy bude dokonca zakázaným. A to aj v prípade, že doteraz spĺňal všetky štandardy a normy. Legislatíva sa totiž mení a vyhlášky, zákony, smernice a normy vychádzajú práve z používateľských štandardov, ktoré v niektorých oblastiach doposiaľ chýbali. Dopady pre výrobcu a distribútora? Na základe rozhodnutia nie možno úplne kompetentnej osoby, môže byť ťažko postihnuté celosvetové renomé, investície do vývoja, prepad v predajnosti. A to pre jednu malú vec: Nezáujem. V takomto prípade však nemožno hľadať chybu v tých, ktorí si robia svoju prácu najlepšie ako vedia. Každý odborník dokáže pracovať len s tými informáciami ktoré má a vyhrajú tie argumenty, ktoré sú odborne zdôvodnené. Pripomienky ktoré vznesené neboli, alebo ktoré má niekto len vo svojej hlave, rozhodne nezavážia. Po dodatočnom zvážení neskoršie nastúpenie do rozbehnutého vlaku už nemusí byť možné. Čiže zasa otázka: Oplatí sa mať záujem na tvorbe štandardov aj  zástupcom značiek používaných zariadení? Oplatí. Veď sa v konečnom dôsledku budú musieť tiež prispôsobiť aj svojou ponukou.

Rezbár
Ako sa môže vrátiť nezáujem na dianí bežnému spotrebiteľovi? Úplne jednoducho:
Rezbár pracuje v uhloch, pri ktorých aktivácia brzdy pri spätnom vrhu nenastane. Je tu možnosť, že dané použitie bude zakázaným (čo nepochybne obmedzí produktívnu prácu), alebo bude urobený vývoj v smere odstránenia problému a zvýši sa tým ochrana pracovníka.  Ak si spotrebitelia neobhája druhú možnosť, budú sa musieť uspokojiť s tou menej výhodnou.
Inou vecou je, že na základe námietok profesných skupín  dochádza  k zväčšovaniu opierky rezania a takmer výlučne v kovovom prevedení. Na malom ozubení a v plastovom prevedení si zgustnú predovšetkým producenti spotrebiteľských testov, kde je plastové ozubenie výrazne degradujúcim faktorom. Ak má píla poriadne hroty – tak je to v ich hodnotení určite lepšie.  Ozaj, veľké a ostré zuby opierky rezania sú výhodou napríklad pri rezaní palivového dreva. Avšak  spotrebiteľ-výtvarník potrebuje skôr menšie ozubenie opierky a ešte lepšie ak je táto v plastovom vyhotovení. Prečo? Nie je tak poškodzovaný obrábaný objekt, pretože pri kovových a veľkých opierkach hroty ozubeného hrebeňa vnikajú hlboko do materiálu a prácu takto znehodnocujú. Remeselník tak musí pracovať s výraznejším prídavkom a oveľa pomalšie – čo sú negatívne dopady. Naviac, opierka nie je v tomto prípade až tak dôležitá, lebo výtvarník pracuje predovšetkým s hrotom píly. Preto u malých výkonov píl rezbári pristupujú k odstráneniu kovovej opierky. Čiže čo je výhodou v jednom použití – v druhom použití môže byť negatívom.  No ak si spotrebiteľ neobháji „to svoje“, zvíťazia argumenty oponentov.
Je žiaduce, aby výrobcovia dodávali na trh píly s ľahko vymeniteľnými hnacími kolesami aj v najmenšom delení, teda 1,4“ a nie len 3,8“. Táto možnosť by mala byť bežná  nie len pre benzínové, ale aj elektrické píly.
Je žiaduce, aby boli píly vyrábané tak, aby v maximálnej miere rešpektovali potreby rezbárov, zohľadňovali bezpečnosť práce aj  medzinárodné štandardy.
Toto je zopár príkladov, kde je hlas rezbára potrebný. Po zavedení štandardov by si každý rezbár rád povedal to svoje. Lenže s krížikom po funuse je už neskoro.
Ozaj smutné je, že rezbári pri svojich debatách nešetria silnými slovami, čo by urobili, keby mohli. Ako by pomohli rezbárskej komunite, ako by sa zapojili do diania aj inak ako len účasťou na podujatiach. Ako by toto, alebo hento - len keby mohli. Nechýbajú ponosy na európskych lídrov, na úradníkov, na konštrukčné riešenie píl, na absenciu tovaru v predaji atď.
Teraz vznikajú štandardy na práce s motorovou pílou. Mnohí rezbári to vedia, no mlčia. Niet čo povedať, niet čo navrhnúť, niet ani čas vyplniť jednoduchý dotazník. Až keď bude všetko urobené, reči ako by malo niečo byť, čo sa malo urobiť lepšie, alebo inak nebudú mať konca kraja. 

Aj veľmi špeciálne práce s motorovou pílou majú svoje pravidlá

Podujatia
Pre organizáciu podujatí s motorovou pílou tiež neexistujú pravidlá. Organizátor často nemá ani poňatie o vhodnom zabezpečení miesta konania. Vizuálne vymedzenie pracovného priestoru neexistuje, zabránenie vstupu osôb do pracovného priestoru inými osobami je celkom bežné, chýbajú upozornenia na riziká. Pri podujatiach sa fajčí priamo pri kanistroch s benzínom a pije sa bežne alkohol. A to nehovorím o jednom pive v parnom lete, alebo kalíšku pri zvítaní, čo by som pri tej neexistencii pravidiel ešte pochopil. Nie sú dohodnuté signály pre ukončenie práce, chýba upozornenie pracovníkov na riziká.  Diela nie sú dostatočne zabezpečené proti pádu, pracuje sa z rebríka, zo stoličky, čo odporuje bezpečnostným pravidlám. Veľmi často chýba úvodná inštruktáž, pracovníci majú nedostatočné ochranné pomôcky a ohrozujú  nie len seba, ale aj osoby vo svojej blízkosti. Vymoženie disciplíny nie je možné, pretože niet sa o čo oprieť.
Pre neexistenciu vlastných štandardov sa v kritických situáciách pristupuje k aplikácii  pracovných štandardov pre prácu v lese, alebo na stavbách. V praxi to znamená, že rezbári, ktorí pracovali na verejnej ploche bez dodržania základných pravidiel ochrany zdravia svojho a osôb v okolí, museli pracovať za plechovým plotom, alebo boli presunutí do haly, alebo na bezpečnú plochu mimo pôvodného miesta konania. Takýchto situácií žiaľ pribúda. Pokiaľ by v budúcnosti neexistovali štandardy ktoré budú zohľadňovať bezpečnosť práce aj športovo umelecký výkon na verejnosti, dá sa očakávať, že takéto podujatia budú celoplošne zakázané.
Tak či tak, vznikajú polemiky kto za čo môže, v prípade úrazov sa hľadá vinník, alebo je vinníkom ten, kto za to vlastne ani nemôže... Veľmi často sa stretám s požiadavkou, ako zabezpečiť podujatie tak, aby sa nič nestalo. Všetko to funguje nadivoko, každý chce a vie všetko, ale nechce niesť za nič a nikoho zodpovednosť. Preto cítim veľkú potrebu stanovenia štandardov.

Školstvo
Úroveň školstva je katastrofálna. V umeleckom opracovaní dreva má motorová píla priestor len v podobe zmienky. Metodika práce  s motorovou pílou na školách umeleckého zamerania vôbec neexistuje, nanajvýš je odporučený kurz na prácu s motorovou pílou. Treba dodať, že aj to so zameraním na ťažbu, alebo podobne umeleckým remeslám vzialené techniky. Školstvo bez stanovených štandardov nebude mať záujem vzdelávať tak, aby bol napríklad rezbár „hotovým“ teda pre reálnu prax pripraveným odborníkom.  Po štúdiu sa musí absolvent školy učiť tomu, čo mu mala poskytnúť škola. Stav bez štandardov nedáva žiadnu nádej na zmenu.

Záver
Dobré veci pravidla nevznikajú na vrcholných postoch. Tam sa len vo finálnom dejstve odoraje to, čo vzniklo niekde úplne inde. Veľmi často je to v dielňach, garážach, domácnostiach, domácich pracovniach a na miestach, že by sme ani neverili. Situácia v oblasti tvarového opracovania dreva motorovými pílami dozrievala dlho a stav kedy sa dá bez problémov fungovať bez pravidiel  je už neudržateľným.  Preto dúfam, že máme v sebe záujem (rezbári) a hybnú silu, ktorá je žiaduca pre dobro veci. Hádam by horeuvedený náčrt dôvodov mohol stačiť na obhajobu tvorby štandardov. Pretože ak by som na nich nepodieľal ja a Vy, nepochybne by sa našiel niekto iný. Možno by zámer redstavil strohejším úradníckym jazykom. Možno by sme sa o jeho práci ani nedozvedeli a boli by sme postavení až pred hotovú vec. Posúdte sami, čo je pre nás lepšie.

Dotazník, ktorý Vás časovo veľmi neobmedzí, ale môže byť skvelým nástrojom na presadenie našich potrieb je tu:  DOTAZNÍK

Andrej Irša