Menšia postava, silná motorová píla, veľké pracovné nasadenie inak kľudného, až pohodového človeka - takto pozná Vlada Morávka nejeden rezbár, či náhodný návštevník sympózia...

Vladimír Morávek sa narodil 4.1.1949. Matematická náhoda, že každá číslica v dátume je dvakrát neznamená, že aj nasledovná životná cesta bola syntézou náhod. Práve naopak. Vlado (ako mu po párročnej známosti aj napriek vekovému rozdielu môžem hovoriť), je zaujímavou a cieľavedomou osobnosťou odhodlanou urobiť potrebný krok. Prvým veľkým krokom  formujúcim osobnosť budúceho výtvarníka bolo absolvovanie Strednej školy umeleckého priemyslu v Bratislave v odbore fotografia. Odchod z dobre poznanej rodnej hrudy ktorá bola pre nejednu rodinu na Záhorí akousi oázou istoty, nezakončil v Bratislave. Tento krok bol pre Vlada ešte stále malý.

Štúdiom na FAMU v Prahe v odbore kamera, urobil krok k pozorovaniu sveta cez objektív ako svojej pracovnej náplni v Slovenskej televízii. Svetlo, kompozícia, priestor sú len veľmi stručným súčtom pojmov ktoré sú pre kameramana  pracovnými nástrojmi ktorými vzniká vizuálne dielo. Má však jednu chybu, ktorá mu vadí. Priestor natlačený v ploche je orámovaný neúprosným rozmerom. Dlhé roky kompenzuje tento nedostatok útekom do sveta fantázie, do časov detstva, štúdií a spoznávania seba samého. Túžba zastaviť tok času v tom správnom okamihu je vyjadrovaná v matérii hádam najvzdialenejšej od techniky ktorú používa v práci - teda kamery. Drevo, pre svoj skromný i majestátny vzhľad zároveň, poskytuje dostatočné možnosti pre realizáciu tajných myšlienok. Sám autor vie, ktorá socha zdielala pri svojom vzniku pocity radosti i smútku. Ktorá socha je svedkom tej ktorej životnej etapy. Len málo ľudí vie, že rezbári sa s každým úderom rezbárskej palice zbavujú ťažkostí bytia a stávajú sa silnejšími, vyrovnanejšími a odhodlanejšími. Aj Vlado Morávek  každým úderom posilňoval odhodlanie a vo veku kedy iný vsadí na istotu a opúšťa svoje nesplnené túžby urobí krok celkom nečakaný – stane sa skutočne voľným, profesionálnym rezbárom a povesí kameru na klinec. Vlado Morávek je tvrdým orieškom pre takzvané škatuľkovanie. Vždy bude niektorou stranou z tej pomyselnej „škatuľky“ vytŕčať. Keď som bol v prvej polovici deväťdesiatich rokoch vo Východnej, nebolo možné použitie farby na sochách. Nekompromisný postoj že „ľudovka“ musí byť len prírodná , maximálne primorená zemitými odtieňami, reprezentovaný istou pani Zuzkinovou, prelomil práve Vlado Morávek. Výstavy tej doby pre svoju monotónnu farebnosť (nech sa rezbári neurazia) pripomínali „krám s houskami a jiným pečivem“. Áno, takto vtipne vyjadrila svoj názor nemenovaná skúsená organizátorka výstav.  Vladimír Morávek svojou tvorbou dostal rezbárstvo do polohy kde autor robí to čo chce a nie čo sa od neho očakáva. Morávek má mnoho spoločného s ľudovými rezbármi (tématický okruh, nedodržanie pomerov postáv), veľa má z profesionálneho školeného výtvarníckeho prejavu (práca v náznaku, využitie priehybu k zvýšeniu dynamiky diela, priznanie motorovej píly ako finálneho nástroja, veľmi citlivé a vyvážené farebné riešenie, obhajoba tvorivého zámeru...).  Morávek  je Morávek, a ako som už spomenul, ťažko ho budeme „škatuľkovať“. Nech už pôsobia diela na pozorovateľa akokoľvek, jedno sa musí priznať: Jeho diela sú jedinečné a vo svojej krásnej jednoduchosti majú to, čo chýba mnohým vyumelkovaným, alebo naopak remeselne nezvládnutým  dielam.