Skôr ako začal Aloz Machaj pracovať na  „svojom“, prešiel niekoľkými zamestnaniami. Bol zamestnancom kefárskych závodov. Urobil kariéru od sústružníka k vedúcemu odbytu. Lákali ho však iné formy remesla, oveľa náročnejšie, ktorým sa zvykne hovoriť aj umelecké.  Do roku 1989 pracoval v Mestskom múzeu v Bratislave ako reštaurátor, teda osoba mnohých remesiel. Tu teda získal praktické vedomosti, ktoré sa stali základom jeho budúceho povolania. Tá doba prišla v roku 1989 so zmenou politickej atmosféry. Že Lojzo skutočne nelenil, dokazuje poradové číslo 2 na živnostenskom liste. Spočiatku je zameranie firmy skôr v oblasti stolárstva. Tu treba spomenúť  Jozefa Bártu, ktorý ako stavebný inžinier zaobstaráva prácu a ako zanietený rezbár nachádza s Machajom ďalšie pojítko. Takto dostávajú tajné plány reálne kontúry a v roku 1997  je po prvý krát otvorená Záhradná galéria Alojza Machaja v Plaveckom Štvrtku. V tomto období som sa zoznámil s Alojzom, a tak som povolanou osobou na dokumentáciu činnosti ZGAM, pretože naša spolupráca trvá doteraz.

Alojz Machaj patrí medzi výtvarníkov, ktorí síce postrádajú absolventský papier s pečiatkou, ale majú potrebné schopnosti. Nebudem popisovať s akými problémami na kariérnej púti sa takáto osobnosť potýka (aj keď sú pomerne výrazné), ale  ich prínos stojí za zmienku.  Ak by sme mali na mysli len výtvarnú činnosť AM, možno by sme mali dôvod hovoriť o priemernosti. Názor však musíme zmeniť v okamihu poznania celej činnosti tejto mimoriadne zaujímavej osobnosti. Alojz Machaj bol v minulosti pri vyslovení svojich zámerov považovaný za vizionára, a výsledok predpokladu bol silne spochybňovaný. Záhradná galéria, vydávanie rezbárskeho štvrťročníku, výstavy, sympóziá realizácia mnohých zaujímavých kolektívnych projektov - to všetko sa stalo skutočnosťou, ba čo viac, má aj nasledovníkov. Činnosť Záhradnej Galérie má celoslovenskú pôsobnosť a teda aj dopad na rezbársku obec. Líderka v oblasti ľudového umenia PhDr. Irena Pišútová sa na stránkach časopisu Dotyky a cesty vyjadrila o zmienenej činnosti ako o fenoméne, ktorý nemá na Slovensku pararelu. Meno Alojza Machaja je spájané s mnohými sympóziami doma i v zahraničí, no najmä s dnes už pravidelnými monumentálnymi realizáciami na nádvorí Starej radnice v Bratislave, ktoré sú putovné a tak sú k videniu  nielen na Slovensku. Ak by si však niekto myslel, že činnosť Záhradnej galérie je monitorovaná inštitucionálne a programovo, tak sa mýli. V zbierkach Národnej galérie by ste nenašli ani jednu prácu Alojza Machaja, tak ako aj ostatných spriaznených autorov. Takisto nebola a nie je činnosť ZG systematicky monitorovaná žiadnou štátnou kultúrnou organizáciou (ak nemáme na mysli sporadické zhromažďovanie útržkovitých informácií z tlače).

Záverom treba dodať, že v Záhradnej Galérii Alojza Machaja prebehlo prvé, a doposiaľ najväčšie sympózium neprofesionálnych rezbárov  ( v roku 2000), sympóziá z jeho podnetu sú i v obciach, kde by sme takúto aktivitu možno nečakali, ale tiež na miestach skutočne významných. Som presvedčený, že Alojz Machaj je neprehliadnuteľnou osobnosťou slovenskej rezbárskej scény a jeho terajšie projekty toto tvrdenie dokazujú.