Prirodzenému opotrebeniu,
poškrabaniu, zašpineniu a pod. sa hovorí patina. Predmet ktorý nesie
istú mieru opotrebenia pôsobí emotívnejšie a má svoje čaro.
Často sa
tento efekt využíva pri reštaurovaní či renovácii starožitností, aby
sa zjednotili rozdielne povrchy novej a pôvodnej časti celku. Niekedy
sa však tento spôsob úpravy využíva aj pri nových výrobkoch či dielach.
Keďže sa jedná o záverečnú úpravu, veľmi záleží na jej prevedení. Na
rozdiel od náterov a morenia v prípade patiny je žiaduce, aby nebola
silne pojená k podkladu. Dôvodom je potreba zotretia patinovacieho
prípravku na vyvýšených miestach, takže zostáva len v záhyboch,
vrypoch, alebo inak ťažšie prístupných miestach. Existuje veľa
prípravkov, ale spomeniem tie najjednoduchšie, ktoré si doma zhotovíme
z ľahko dostupných surovín. Možno Vás to prekvapí, ale pomerne dobrým
patinovacím prípravkom je obyčajné mydlo s pridaným pigmentom. Mydlo
nastrúhame nožom, zalejeme vodou necháme nabobtnať tak aby vznikla
hustá , mierne tekutá hmota. Mydlo pre obsah vody nemusí byť vždy
ideálnym médiom. Ako veľmi dobrá alternatíva sa dá použiť včelí vosk
rozpustený v technickom benzíne. Vosk pred zaliatím najprv postrúhame a
aj v tomto prípade by konzistencia po rozpustení mala byť mierne
tekutá. Do pripravenej hmoty pridáme pigment v odtieni požadovanej
patiny. Pozor! Patina by mala rešpektovať materiál ktorý patinujeme.
Napríklad patinovaná meď má nádych do zelena ako prejav prirodzenej
oxidácie. Napodobenie prachu sa bez prímesi beloby v čiernom, alebo
hnedom základe nezaobíde. Veľmi dobre vyzerá vrstvenie niekoľkých
nánosov v odlišných tónoch. Vzniknuté farebné akcenty vytvoria takmer
nenapodobiteľný efekt.
|
Na soške je efekt plastického zvýraznenia dosiahnutý aj použitím patiny v záhyboch |
|