Počas posledných sedemnástich rokov nastáva  búrlivý rozvoj ľudovej umelecko-remeselnej výroby, ako dôsledok spoločenských zmien. Toto tvrdenie však chararterizuje neorganizovasné zložky, pretože výrobné družstvá a združenia sa potýkali s výraznými problémami a pokiaľ nezanikli bola liekom len  dôkladná reštrukturizázia (ÚĽUV). V niektorých prípadoch sa práve rozpad či rozdelenie organizácie stalo impulzom k samostatnej činnosti, či vzniku novej organizácie s inou schémou fungovania. Autorská tvorba je spočiatku reprezentovaná prevažne tradičnými výrazovými i technologickými postupmi. Nostalgický pohľad do minulosti, staré remeslá, vznik cechov, tradičné alebo krojové oblečenie - to všetko sú znaky minulého i súčasného ľudového prejavu. Udržiavanie tradície je síce žiaduce, ale niekoľkogeneračná stagnácia nie je tou najideálnejšou cestou. Absencia nových autorských výtvarných vkladov vlastne degraduje ľudové výtvarné umenie na úroveň  čisto remeselnú.  Súbežne s týmto trendom však vznikajú úplne nové modely činností jednotlivcov i združení. Výrazný posun nastáva vo všetkých smeroch ľudového či amatérskeho výtvarníctva. Podstatnú úlohu zohráva i možnosť cestovania, široká ponuka literatúry a v neposlednej miere i internet.

Takáto možnosť získavania informácií má už veľmi málo spoločné s ľudovým umelcom ktorý tvorí svoje diela intuitívne, bez cudzích vplyvov, o výtvarných ani nehovoriac. Koniec koncov výraz „amatér“ stráca v mnohých prípadoch na význame, ak máme na mysli jeho slovníkový výklad. Činnosť vykonávaná ako hlavné povolanie nazriedka prezentovaná prepracovaným a stabilným systémom, tomuto slovu doslova odporuje. Ak prirátame výstavnú, publikačnú, propagačnú, dokumentačnú a prednáškovú činnosť môžeme už smelo hovoriť o novej forme profesionality bez zodpovedajúceho oficiálneho vzdelania. Na ilustráciu uvediem, že štandartne je celá zložka  v súkromnej sfére reprezentovaná jednou osobnosťou, ktorá vykonáva činnnosť v rozsahu i niekoľkých kancelárií či realizačných týmov. Ak porovnáme výkonnosť jednotlivca a jeho schopnosť udržať činnosť počas niekoľkých rokov či desaťročí v kontraste s inštitúciou kde je ťažisko činnosti rozdelené na niekoľko viacmenej samostatných zložiek, môžeme si urobiť sami obraz výkonnosti. To som ešte nespomenul štátne dotácie bez ktorých by organizácia pripomínala domček z karát... Napriek nesporným kvalitám jednotlivca (a v pomerne širokom diapazóne) odborná, akademická obec však nezriedka trvá na tvrdení, že výraz profesionál prináleží len osobe s príslušným vzdelaním. Pravdou však je, že sa jedná najmä o staršie ročníky, mladšie sa prikláňajú k trendu „ukáž čo vieš“, v zmysle súčasných televíznych súťaží, ktoré etablujú očividný talent medzi profesnú elitu. Nie je to však až tak nový trend ako by sa na prvý pohľad zdalo, veď spievajúci elektrikár či krajčírka tu boli už skôr... Pri posudzovaní profesionality by som chcel spomenúť ešte jednu skutočnosť. Vysoké umenie postihol začiatkom deväťdesiatich rokov odliv kvality najmä na západ,  a do komerčnejších sfér z celkom jasných dôvodov. Stredoškolská úroveň sa tiež nevyhla problémom. Nedostatok pedagógov v danom odbore bol často riešený náhradou pedagóga z iného odboru. Napríklad  absolvent textilného výtvarného odboru vyučoval rezbárstvo, tak ako  ruštinár vyučoval angličtinu s náskokom niekoľkých lekcií pred žiakom. Výsledkom sú výtvarníci, ktorí nevedia správne nabrúsiť vrták, upnúť list píly do rámu a mnohé ďaľšie maličkosti, pre ktoré by absolvent učilišťa nemohol postúpiť do dalšieho ročníka. Neplatí to samozrejme pre väčšinu absolventov, ale skutočne takí sú.

Ukážky práce artpraktika: 

Saxafonistka (moruša,meď, 160cm)
Záhradná lavica „ROTÁCIA“ (topoľ, 75x75x200)